„Ale aj tak ’World Downfall’...“, takéto čosi sa ozve zakaždým, keď reaktivovaná legenda grind coru vydá nejaký nový album. Bez ohľadu na to, v akej zostave vychádzali albumy vydávané 17 a viac rokov po nahrávke, ktorá nespochybniteľne patrí medzi cca päť najkultovejších a najviac žáner definujúcich albumov, nikdy pre mňa neboli ničím menším. A už vôbec by mi nenapadlo zatracovať ich. Vždy som z nich mal radosť, a viete prečo? Duch TERRORIZER na nich žil, akurát s „vynovenejším“ zvukom. Keď sa to tak vezme, ten pôvodný, patriaci medzi prvotiny legendárneho Scotta Burnsa, už v dnešnej dobe znie predsa len archaicky, bárs aj „úplne presne“.

Novšie a nové materiály ho tak či tak dokážu zachovať a pritom znieť v rámci „bontónu“ súčasne, čo je tiež poctou starej zostave. Tu za zopakovanie stojí, že „World Downfall“ nahrali TERRORIZER už v stave R.I.P. a aj tak sa stali bandou, ktorá svoj „Reign In Blood“ nahrala ako debutovú platňu, navyše za niekoľko hodín a v časoch, keď bol grind novou veľkou vecou, čím sa z nej síce takmer automaticky, avšak zaslúžene stal kult. Nové inkarnácie sa ho ani nesnažili prekonať, skôr pokračovať v jeho odkaze. Je na každom, aby posúdil, ako sa im to podľa neho darilo, za seba vravím, že veľmi dobre.

Z pôvodnej zostavy dnes zostal len bubeník Pete Sandoval a iné to už nebude. Jesse Pintado nás opustil pred dvanástimi rokmi, David Vincent už nejaký čas dojí MORBID ANGEL z toho cecku, ktorý mu je sprístupnený a Oscar Garcia oživil (dúfam, že reaktivácia trvá) ďalší US grind svätý grál NAUSEA. Pokiaľ ide o Anthonyho Rezhawka a Katinu Culture, na dvoch, resp. jednom albume ukázali, že na pôsobenie v legende sú viac ako kompetentní a teraz budem rád, ak konečne prídu s niečím novým od RESISTANT CULTURE, keďže túto skupinu považujem za jednu z najlepších, aké žáner zrodil po roku 2000.

Aktuálni TERRORIZER vydali novinku v prvej polovici októbra u The End Records a stvorili ju v trojici. Za bicími pochopiteľne Pete Sandoval, frontmanom, basákom a vokalistom je Sam Molina, svojho času pôsobiaci v MONSTROSITY, a gitary tu nahral Lee Harrison. Tento pojem floridskej scény sa preslávil hlavne ako bubeník (MONSTROSITY, naživo aj s OBITUARY, za dávnych čias u MALEVOLENT CREATION), so šiestimi strunami sa však v roku 1990 mihol dokonca u ATHEIST. Prví dvaja páni vrátili TERRORIZER kedysi skoro „trademarkovú“ väčšinovo latinskoamerickú tvár, s tým tretím v spolku dali dokopy štvrtý dlhohrajúci album, pri ktorom sa iste zase bude okiadzať debut, ale možno nie až tak masovo.

Čtěte také: TERRORIZER - Legenda nie je žiadne múzeum / rozhovor

„Spaľujúci útok“ má už na prvý pohľad vydarený obal z dielne Bvllmetalart. Vojnová zombie apokalypsa, ale nie tak celkom. Skôr niečo, na spustenie čoho naozaj netreba oživené mŕtvoly. Smrť, politiku, spoločenské problémy a násilie, teda témy textov, sa podeň zmestia veľmi dobre. Ešte lepšie vizuálne uvedie štrnásť skladieb na ploche necelej trištvrte hodiny, ktoré znesú najprísnejšie kritériá. Je to vybrúsený grindcoreový nárez, útok od prvých sekúnd, žiadne intrá, len gitary, basa, bicie a rev, grind core v podaní TERRORIZER nič viac nepotrebuje. Autori sa tu vedia vybúriť, nech už má skladba minútu (titulka), alebo päť minút („Infiltration“). Intenzita, útok a veľa hrania, veľa nápadov, kvalitných riffov a harmónií v jednom i druhom prípade. Všetko úplne nenútene, nesilene, od srdca.

Tak, akoby sa to z tvorcov sypalo – „robíme nový TERRORIZER, tak do toho dáme všetko, my sme útok, my sme hnev, my sme vír a my sme búrka. My sme grind core!“ A sú, s energiou a zúrivosťou o generáciu mladších grinderov a so skúsenosťami nadobudnutými od 80. rokov. Chytľavé skladby, ktorým veríte a ktoré vás bavia a tešia. Jednotlivé linky i kompozície ako celok radosť počúvať, nič tam neznie krvopotne vymýšľané, „vytrápené“, hrnie sa to a trhá na kusy, priamočiaro, násilnícky, často s naznačenými melódiami a výborným vokálom, ktorého zrozumiteľnosti sa až čudujete. V grind core stále vychádzajú veci, ktoré stoja za to a bavia, nie sú zbytočné, ale „Caustic Attack“ je žiarivým prípadom nahrávky typu „fakt celé dobre“. TERRORIZER tu nerobia nič také, že by nanovo definovali žáner. Oni nanovo definujú/potvrdzujú samých seba. Albumom, ktorý je dokonca podľa niektorých ohlasov možno aj najlepším v ich kariére.